Modlitba je tým najosobnejším a najintímnejším darom pre veriaceho človeka, učeníka. Dokonca aj v situáciách, keď sme ako kresťania prenasledovaní či väznení a je nám zobraté Písmo alebo spoločenstvo s inými veriacimi, zostáva modlitba – teda osobný prístup k Bohu Otcovi – ako jediná neodňateľná.

To, čo nám dal trojjediný Boh ako privilégium hlbokého vnútorného kontaktu s ním samotným, v západnej cirkvi často redukujeme na racionálne odriekanie slov. Hovoríme o potrebe pravidelnosti modlitby, poznáme rôzne spôsoby, formy, či „žánre“ modlitby (chvály, vďaky, prosby…), no mnohokrát nám uniká jej podstata.

Nejde o slová

Modlitba je spojením srdca s Bohom, kontaktom nášho ľudského vnútra so Stvoriteľom neba a zeme, vyliatím si duše nášmu Otcovi. Lásku Božiu, ktorá nám je rozliata v srdci skrze Ducha Svätého (Rimanom 5, 5), potrebujeme v tom našom srdci prehlbovať. Preto ak je modlitba len pravidelným a tak trochu povinným, rozumovo-rétorickým cvičením, potom nie je modlitbou podľa Božieho srdca. Ale ak do nej zapojíme našu myseľ, našu dušu, naše srdce i naše telo, potom máme šancu dotknúť sa toho Večného a Nekonečného. V Biblii máme množstvo príkladov skutočnosti, že Bohu záleží viac na srdci ako na presných slovách.

Boh nepotrebuje naše modlitby, to my ich potrebujeme. Boh je vševediaci, On vie o všetkých našich túžbach, motiváciách a potrebách skôr ako my. Napriek tomu chce, aby sme sa modlili a vkladali našu dôveru v neho a jeho konanie – dokonca aj vtedy, keď sa nám zdá, že Boh dlho neodpovedá.

Tak ako v iných oblastiach, aj tu platí, že to vznešené a nebeské musí byť inkarnované. Hlboký vnútorný vzťah so Stvoriteľom na nás len tak „nespadne“. Najväčšou výzvou pre nás západných kresťanov je ochota venovať Bohu čas. Sme ochotní umenšovať seba a nechať jeho rásť (Ján 3, 30)?

Skúška

Skús otestovať svoju ochotu. Počas nasledovného týždňa si vyhraď jednu hodinu, keď nebudeš robiť nič, iba nadviažeš kontakt svojho srdca, duše i mysle s Bohom. Snáď to pre teba nebude povinnosťou, ale zažiješ radosť z prežívania prítomnosti svojho Otca.

Samozrejme keď hovoríme o inkarnovanej modlitbe, musíme rátať aj s našou „človečinou“. Prídu dni a obdobia, keď sa nám táto teória o modlitbe bude zdať príliš idealistická. V tých chvíľach je na mieste zápasiť s modlitbou a vyslovovať aspoň tie racionálne slová ako prejav dôvery voči Bohu napriek hmle, šedivosti, hriechu alebo lenivosti, ktorými práve prechádzame.

Z dlhodobého hľadiska by sme však postupne mali zažívať prehlbujúci sa vzťah odovzdanosti do Božej náruče. Len vtedy, keď seba umenšujeme a jeho nechávame v nás rásť, môžeme hovoriť o biblickom učeníctve.

Na zamyslenie a aplikáciu:

1. Čím je pre teba modlitba?
2. Čo ťa motivuje k modlitbe? Túžba po živej skúsenosti s Bohom, pocit povinnosti alebo niečo iné?
3. Zmenilo sa niečo na tvojej motivácii k modlitbe, odkedy si sa stal veriacim? Prečo?
4. Čo ti najviac bráni v tom, aby si sa modlil z celého srdca? Ako by sa to dalo prekonať?
5. Ako sa v tvojom živote prejavuje ovocie toho, keď „umenšuješ seba a jeho nechávaš rásť“ (Ján 3, 30)? Ako sa v tvojom živote prejavuje to, keď sa ti to nedarí?
6. Čo môžeš zmeniť ohľadom svojho režimu dňa, aby si si vedel nájsť kvalitný a nerušný čas na modlitbu?
7. Ak chceš rásť v oblasti modlitby, zapíš sa do bezplatného online kurzu Ako sa rozprávať s Bohom?