Stávame sa národom individualistov, čo má výrazný dosah na to, ako žijeme, ako rozmýšľame a čomu veríme. Najdôležitejším sa pre nás stal jednotlivec, nie komunita.

Individualizmus sám osebe nie je zlý. Ale podobne ako iné svetonázory, aj individualizmus ovplyvňuje náš vzťah s Bohom – v dobrom aj v zlom. Na jednej strane správne vnímame dôležitosť osobného vzťahu s Bohom a toho, že rast pochádza z osobného štúdia, modlitby a uctievania. Zároveň však individualizmus môže spôsobiť, že prestaneme vnímať dôležitosť komunity, a to nás zanechá opustených a izolovaných.

Izolácia v dobe maximálneho prepojenia

Každý deň vidíme dopady tejto absencie komunity. Rodiny sa rozpadajú. Susedia sa vidia len vtedy, keď vynášajú odpadky. Deti sa spolu hrajú len na návštevách, ktoré pre ne naplánovali dospelí. Dokonca aj technológie, ktoré nás mali spájať, nás zanechávajú ešte izolovanejších: dlhé osobné rozhovory s priateľmi nahradili strohé sms-ky alebo statusy. Sme dostupnejší a máme mnoho známych, ale len veľmi málo hlbokých vzťahov.

Toto individualistické zmýšľanie má veľký dosah na to, ako kresťania pristupujú k učeníctvu. Zbory a spoločenstvá často definujú učeníctvo ako hierarchické systémy individuálnych stretnutí, kde sa duchovne zrelší človek pravidelne stretáva s menej zrelým človekom, aby ho mentoroval v jeho raste. Netvrdíme, že individuálne učeníctvo nemá svoje miesto, ale v Biblii vidíme návod na duchovný rast, ktorý je mocnejší a efektívnejší než individuálne stretnutia dvoch ľudí. Biblia vykresľuje obraz vzájomne prepojenej duchovnej komunity.

Duchovná komunita je skupina, v ktorej sa veriaci voľne zapájajú do životov jeden druhého a navzájom sa vyzývajú k tomu, aby robili  kroky viery. Sú v nej  zrelí aj mladí veriaci, mentori aj rovesníci. Je miestom, kde sú neveriaci vítaní a môžu sa kedykoľvek pridať. Komunita je domovom s otvorenými dverami, kde na tvojej prítomnosti záleží, kde vládne pravda spolu s milosťou a kde sa priatelia spolu usilujú o väčšiu podobnosť Kristovi.

Biblický pohľad na komunitné učeníctvo

Začnime základnou definíciou našej duchovnej komunity. Komunita je miestom, kde sa veriaci navzájom stretávajú na úrovni duše, vďaka čomu sa navzájom povzbudzujú k hlbšiemu vzťahu s Bohom. Komunita je viac než individuálne priateľstvá – je to atmosféra hlbokých vzťahov, synergistické miesto, kde priateľov spájajú putá lásky, milosti a pravdy.

Ježiš nám ukázal hodnotu vzájomnej prepojenosti vo svojom vzťahu s učeníkmi. Málokedy trávil čas len s jedným učeníkom. Väčšinu svojho času bol obklopený zástupmi, alebo bol s dvanástimi či tromi učeníkmi. Ešte aj v tých najvýznamnejších okamihoch – ako pri Premenení alebo v Getsemanskej záhrade – mal Ježiš so sebou nie jedného, ale viacerých učeníkov.

Tento model vzájomnej prepojenosti apoštoli vniesli aj do ranej cirkvi. Na Letnice „sa pridalo k nim asi tritisíc duší“ (Sk 2, 41). Je isté, že s tromi tisíckami nových veriacich sa apoštoli nemohli pravidelne stretávať po jednom. Dokonca aj dnes by len máloktoré spoločenstvo zvládlo taký rapídny rast.

Ako to potom robili? Príbeh v Skutkoch odkrýva niekoľko detailov. „Neustále sa venovali učeniu apoštolov, bratskému spoločenstvu, lámaniu chleba a modlitbám“ (Sk 2, 42). Sotva sa v starobylom Jeruzaleme našiel dom, do ktorého by sa pomestilo 3000 ľudí. Takže títo noví veriaci museli spolu tráviť čas v menších komunitách. Apoštoli pravdepodobne putovali od domu k domu, od jednej komunity k druhej, aby vyučovali Božie slovo. K rastu nových veriacich museli do veľkej miery prispievať samotné komunity. Činenie učeníkov si vyžaduje celú duchovnú komunitu.

Vplyv komunitného učeníctva

Učeníctvo je proces, počas ktorého si veriaci navzájom pomáhajú stať sa lepšími nasledovníkmi Krista. Pozrime sa na to, akú rolu zohráva duchovná komunita v jednotlivých oblastiach učeníctva.

1. Božie slovo – komunita ho pomáha oživiť a uviesť do praxe

Nikto nepochybuje o tom, že Božie slovo je nevyhnutné pre náš osobný rast. No ako sa pred reformáciou osobný rast veriacich takmer negoval, tak sa dnes ručička na váhe vychýlila do opačného extrému. Kresťanstvo je dnes v prvom rade o štúdiu a meditácii jednotlivca formou stíšenia alebo osobnej zbožnosti. Aj keď je osobný čas s Božím slovom dôležitý, veriaci by nemali zanedbať ani spoločné spracovanie Božieho slova v komunite.

V Starej aj Novej zmluve máme niekoľko odkazov na to, ako sa má Boží zákon čítať a vyučovať pred celou komunitou (5M 31, 10; 5M 4, 12-13; 2Kron 34; 29-33; Neh 9; Sk 2, 42; 19,9; 1Tim 4,13 atď.).

Ako mnohí kresťania, aj ja som vyrastal s presvedčením, že môj duchovný rast pochádza jedine z osobného čítania Písma. Zápasil som s jeho čítaním každý deň, ale nedokázal som mu úplne porozumieť ani aplikovať to, čo som čítal. Keď som prišiel na vysokú školu, začal som chodiť na skupinku štúdia Biblie, ktorú viedol iný študent. Bolo to pre mňa úžasné. Vďaka tejto skupinke pre mňa Božie slovo prestalo byť zbierkou archaických príbehov a ožilo mi pred očami. Spoločne sme si ho čítali, diskutovali sme o ňom a aplikovali ho. Počul som pohľady, ktoré by som si nikdy nebol všimol pri svojom limitovanom štúdiu a chápaní. Spolu sme ho spracovávali a aplikovali vo svojom živote. Duchovná komunita pomáha v učeníctve tým, že oživuje Božie slovo v kontexte väčšej skupiny.

2. Modlitba – v komunite viac vnímame jej moc

Opäť, individuálna modlitba je absolútne nevyhnutná. Aj sám Ježiš sa často utiahol do samoty, aby sa modlil. To však nestačí, pretože modlitba má v kontexte komunity tendenciu vzplanúť a ďalej sa roznecovať. Po celej Biblii nachádzame príklady toho, ako modlitba v komunitách Božieho ľudu priniesla významnú zmenu života. Aj Ježiš poukazoval na hodnotu komunitnej modlitby (Mt 18, 19-20). Silný príklad vidíme aj v Skutkoch 4. Po zajatí a prepustení Petra a Jána sa raná cirkev zišla k spoločným modlitbám: „Jednomyseľne pozdvihli svoj hlas k Bohu“ (Sk 4, 24). Spolu prosili Boha, aby im dal odvahu a Boh im odpovedal dramatickým spôsobom. „Keď sa modlili, zatriaslo sa miesto, kde boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a s odvahou ohlasovali Božie slovo“ (Sk 4, 31).

Spomínam si, ako som po prvýkrát zakúsil moc modlitby v komunite. Pred príchodom na vysokú školu som veril, že modlitba je naša súkromná záležitosť. Ale kamarát na internáte vyzval viacerých z nás, aby sme sa začali stretávať na modlitbách. Každý večer sme sa modlili pol hodinu a na moje prekvapenie to nebola nuda. Horlivo sme sa modlili jeden za druhého, za naše potreby a starosti. Modlili sme sa za priateľov, aby spoznali Krista, za našich rodičov a našu budúcnosť. Všimli si to naši neveriaci kamaráti a niekedy sa k nám dokonca pridali. Začali sme vidieť, ako Boh koná. Naši priatelia odovzdávali svoj život Ježišovi. Naša viera rástla, naše vzťahy sa prehlbovali, spoločná modlitba nás ešte viac povzbudila v tom, aby sme sa viac modlili aj individuálne. Komunita umožňuje učeníkom zakúsiť úplne inú dimenziu modlitby.

3. Evanjelizácia – v kontexte komunity je ľahšia a často efektívnejšia

Tretiu oblasť učeníctva – evanjelizáciu – kresťania často vnímajú ako činnosť, ktorú vykonávajú predovšetkým jednotlivci. Avšak aj evanjelizácia môže mať v kontexte komunity väčšiu silu. Raná cirkev chápala túto moc, pretože ako komunita ohlasovala evanjelium s odvahou a ľudia reagovali. „Pán deň čo deň pridával k ich spoločenstvu tých, čo povolával na spásu“ (Sk 2, 47).

Evanjelizácia môže byť „nákazlivá“. Je ľahšie svedčiť o svojej viere, keď sme obklopení ľuďmi, čo tiež svedčia o svojej viere. V našej službe (Agapé Slovensko) chodíme so študentmi evanjelizovať pravidelne aspoň raz do týždňa. Najskôr sa zídeme všetci spolu, modlíme sa, hovoríme o našej vízii a túžbe, aby mal každý človek možnosť počuť o Kristovi. Platí, že odvaha iných dodáva odvahu aj mne. Potom sa na dve hodinky rozídeme po meste, parku a blízkom nákupnom centre a rozprávame sa s mladými ľuďmi o Bohu. Tak ako Ježiš rozosielal učeníkov vo dvojiciach a trojiciach, aj my sa snažíme rozdeliť ľudí tak, aby išli skúsenejší s menej skúsenými. Keď sa na konci opäť zídeme, zdieľame sa o tom, ako Boh konal, aké dvere otvoril, čo nás povzbudilo. Väčšinou odchádzame s ešte väčšou motiváciu hovoriť iným o našom Spasiteľovi. Komunita pomáha našim mladým učeníkom zdieľať svoju vieru.

4. Rozvíjanie charakteru – komunita má mocný potenciál pre zmenu života

Komunita môže motivovať jednotlivcov k tomu, aby hľadali Boha, čím sa, naopak, môže zmeniť celá komunita. Komunita môže byť nápomocná aj pri snahe viac sa podobať Kristovi, alebo pri uzdravovaní vzťahov. Výborným príkladom je, ako sa Priscilla a Akvila ujali Apolla a citlivo ho napravili v jeho učení, aby bol ešte užitočnejší v procese šírenia evanjelia (Sk 18, 24-28).

Duchovná komunita môže zohrať významnú rolu pri pomáhaní jednotlivcom zvíťaziť nad hriechom. Láskyplná komunita dokáže prijať do svojej náruče zápasiaceho veriaceho: „My silní sme povinní znášať slabosti slabých, a nie páčiť sa sebe samým. Nech sa každý z nás páči blížnemu na jeho dobro a na budovanie“ (R 15, 1-2). Komunita automaticky núti človeka k tomu, aby sa učil lepšie komunikovať, aby nebol sebecký, ale robil veci pre iných a na Božiu slávu. Vzájomné vzťahy nás navzájom „obrusujú“ (Prís 27, 17) a nastavujú nám zrkadlo. Skutočná zmena charakteru môže najlepšie nastať práve v komunite – ak človek chce.

A ako môžeme takúto komunitu vybudovať? To sa dozvieš v pokračovaní tohto článku:

Ako vybudovať učenícku komunitu

© 2010, CruPress