Boh má rád štafetu

Už od počiatku Boh do svojho stvorenstva zabudoval princíp multiplikácie. Boh nechce, aby čokoľvek živé, čo stvoril, sa jednoducho len narodilo, žilo a zomrelo.

Hneď na začiatku dal Boh človeku príkaz: „Ploďte sa a množte sa.“ (Genezis 1, 28) Inými slovami im hovoril: „Páčite sa mi a chcem, aby bolo viac takých, ako ste vy – omnoho viac!“ Tento proces nemal byť len o fyzickej multiplikácii, ale aj o duchovnej. Adam a Eva sa mali multiplikovať (rozmnožovať) a zaplniť zem podobnými ľuďmi, ako boli oni sami – ľuďmi, ktorí poznali Boha a žili s ním v úzkom spoločenstve. Mali sa rozmnožovať fyzicky aj duchovne.

Pád človeka tento zámer narušil (Genezis 3). Hriech mal za následok fyzickú smrť (Genezis 2, 17), čo značne obmedzilo fyzickú multiplikáciu. Hriech však spôsobil aj duchovnú smrť (duchovné oddelenie hriešneho človeka od spravodlivého Boha), čo obmedzilo duchovnú multiplikáciu.

Keďže Boh miloval človeka, poslal svojho Syna, Ježiša Krista, aby zaplatil trest smrti za naše hriechy. No ešte predtým naštartoval štafetu, ktorá pokračuje až dodnes.

 Ježišov prvý a posledný

Keď Ježiš na začiatku svojej služby na zemi začal povolávať ľudí, aby ho nasledovali, jeho prvý zaznamenaný príkaz bol o duchovnej multiplikácii: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ (Matúš 4, 19) Jeho posledné prikázanie bolo podobné. Všimni si Veľké poverenie: „Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch… a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“ (Matúš 28, 19) Aj jeho úplne posledné slová adresované jeho nasledovníkom boli o duchovnej multiplikácii: „Teraz však na vás zostúpi Svätý Duch, vy dostanete jeho moc a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku i Samárii, až po kraj zeme. Po týchto slovách sa pred ich očami vzniesol hore, až im ho vzal oblak z dohľadu.“ (Skutky 1, 8-9)

Inými slovami, Ježiš neustále hovoril svojim učeníkom, aby sa zamerali na ľudí okolo seba a naučili svojich učeníkov všetko, čo ich učil on. A všimni si, čo sa stalo: „Božie slovo sa šírilo a počet učeníkov v Jeruzaleme sa veľmi rozmnožoval.“ (Skutky 6, 7)

Len za pár rokov „prevrátili celý svet“ (Skutky 17, 6). Nezabúdaj, že to všetko sa udialo bez vymožeností ako rádio, televízia, kníhtlač či internet.

Namiesto toho zodpovednosť ležala na jednotlivcoch.

Niekde sa stala chyba

Ako cirkev rástla, Boh povolal niektorých ľudí, aby v nej slúžili „na plný úväzok“ ako pastori, farári, evanjelisti, učitelia… Po čase sa veriaci stali súčasťou jednej z dvoch zložiek v cirkvi: buď boli klerikmi (profesionálnymi služobníkmi cirkvi) alebo laikmi („obyčajnými“ veriacimi). Dejiny cirkvi svedčia o tom, ako sa laici po čase prestali duchovne reprodukovať a výzvu zasiahnuť svet evanjeliom ponechali cirkevným profesionálom. Tí však sami nikdy nedokážu dosiahnuť to, k čomu Boh povolal celú cirkev.

Preto cirkev dodnes nedokázala zasiahnuť celý svet. Veriaci preniesli svoju osobnú zodpovednosť na svojich duchovných vodcov. Aj keď Biblia učí o rozdelení úloh v cirkvi a o rôznych duchovných daroch, každý veriaci má zodpovednosť hovoriť iným ľuďom o Bohu (evanjelizácia) a zároveň ich naučiť, ako môžu duchovne rásť a robiť to isté (učeníctvo). Ty aj ja sa raz budeme zodpovedať z toho, ako sme sa tejto úlohy zhostili.

Podaj ďalej

Keď ide o evanjelizáciu, nestačí obracať ľudí k viere a naučiť ich základy viery. Musíme sa uistiť, že každý nový veriaci prevezme štafetu a naučí sa odovzdať ponuku života v Božom kráľovstve ďalším.

V 2. Timotejovi 2, 2 Pavol pripomína svojmu mladému učeníkovi Timotejovi: „… a to, čo si skrze mnohých svedkov počul odo mňa, predkladaj verným ľuďom, ktorí budú schopní učiť aj iných.“ V tomto verši je zdôraznená multiplikácia. Všimni si prepojenie štyroch generácií: učiteľ (Pavol) → jeho učeník (Timotej) → učeníci učeníka („verní ľudia“) → ďalší ľudia („iní“).

Rovnako aj v Kol 1, 6-8 vidíme postupnosť, ako sa evanjelium dostalo od Pavla cez Epafrasa až k veriacim v Kolosách. V 1Tes 1, 6-8 sa zas dozvedáme, ako Tesaloničania najskôr „napodobňovali“ Pavla, Silvána, Timoteja a samotného Pána, a potom sa sami „stali vzorom pre všetkých veriacich“ vo svojom regióne.

V učeníctve sa vždy musíme pozerať čo najďalej dopredu, nielen na človeka, ktorého máme v danej chvíli pred sebou. Božia štafeta nezačína učiteľom a nekončí učeníkom. Božím zámerom je, aby si žiadny veriaci nenechával pre seba to, čo sa naučil, ale aby to prirodzene podával ďalej. To je duchovná multiplikácia v praxi. A Boh ju chce uskutočniť aj prostredníctvom teba. Prevezmeš štafetový kolík?

Na zamyslenie a aplikáciu:

• Aké sú prínosy duchovnej multiplikácie?
• Ako zareaguješ na Ježišovu a Pavlovu výzvu, aby si aj TY budoval učeníkov, ktorí budú schopní učiť iných?
• Čo ti bráni v tom, aby si zareagoval na túto výzvu? Čoho sa obávaš?
• Na aké prekážky pravdepodobne narazíš v tomto procese?
• Ako sa rozhodneš? Prečo?
• Kto by mohol byť tvojím „Timotejom“? Modli sa, nech ti to Boh ukáže, a potom tohto človeka oslov.